Maria Montessori

maria montessori v

Maria Tecla Artemesia Montessori sa narodila dňa 31. augusta 1870 v Chiaravalle v Taliansku v rodine štátneho úradníka Allessandra a neobyčajne vzdelanej matky Renilde. Mária bola ich jediným dieťaťom a hlavne vďaka vplyvu matky sa u nej vyvinulo hlboké sociálne cítenie, získala aj kresťanské vzdelanie.

Absolvovala strednú školu Regia Scuola Tecnica Michelangelo Buonarroti s technicko-prírodovedeckým zameraním, ktorú ukončila v roku 1886. Po skončení strednej školy študovala na technickom inštitúte Regio Istituto Tecnico Leonardo da Vinci až do roku 1890. Veľmi sa jej darilo v štúdiu vedy a hlavne matematiky, chcela sa stať inžinierkou.

Po maturite svoj plán zmenila a rozhodla sa pre štúdium na lekárskej fakulte. Rok pred ukončením štúdia dostala pozíciu asistenta v nemocnici. Popri praxi na klinike študovala materiály na doktorskú prácu na psychiatrickej klinike, asistovala pri operáciách na pohotovosti a vzdelávala sa v oblasti detskej medicíny, stala sa expertkou na detské nervové choroby. Štúdium univerzity ukončila v roku 1896 a bola promovaná ako prvá žena – lekárka v Taliansku.

Následne dva roky pracovala ako asistentka na psychiatrickej univerzitnej klinike v Ríme. Pozorovaním detí na psychiatrickej klinike prišla na myšlienku, že každý človek má sklon k vývinu, že aj postihnuté deti sú vzdelávateľné, ak sa k nim pristupuje iným spôsobom a ak majú možnosti pracovať s pomôckami, že ich problém nie je medicínsky ale pedagogický. Maria Montessori sa začala zaoberať štúdiom materiálov o duševne postihnutých deťoch. Počas tohto obdobia sa jej narodil dňa 31. marca 1898 jej jediný syn Mario Montessori. Mario bol zverený do starostlivosti rodine, ktorá žila na dedine blízko Ríma. Maria často navštevovala syna, ale až keď bol starší, dozvedel sa, že Maria je jeho mama. Po smrti svojej mamy v roku 1912 si vzala 14 ročného syna do vlastnej opatery. Mario cestoval a spolupracoval s Mariou a pokračoval v jej práci aj po smrti Marii.

V roku 1899 začala M. Montessori prednášať o vzdelávaní zaostalých detí pre učiteľov a študentov učiteľstva. Presviedčala publikum o celospoločenskom prínose intelektuálne a morálne rehabilitovaných detí (veľké množstvo kriminálnikov, ktorí sa tvoria aj z radov zanedbaných emocionálne narušených alebo retardovaných detí, sa zmení na produktívnu silu spoločnosti). Zdôrazňovala, že je lepšie pre spoločnosť predchádzať problémom ako zmierňovať ich dôsledky.

V roku 1899 pracovala v Ženskom ištitúte pre vzdelávanie učiteľov, prednášala v oblasti hygieny a antropológie.
V roku 1900 vznikol v tých časoch jedinečný lekársko-pedagogický inštitút s modelovou školou s 22 žiakmi, Dr. Montessori sa stala jej riaditeľkou. Jej práca sa zamerala na dve oblasti: vzdelávanie učiteľov a vyvíjanie špeciálnej metódy pozorovania a výchovy duševne zaostalých detí. M. Montessori začala prakticky experimentovať s materiálom na zjemnenie zmyslov, ktorý bol, vyvinutý francúzskymi lekármi Itardom a Séguinom. Podľa reakcie detí pomôcky upravovala. V priebehu krátkeho času deti úspešne vykonali skúšky určené pre zdravé deti, naučili sa písať a čítať. Použitý didaktický materiál sa po úprave stal základom tzv. Montessori materiálu.

V rokoch 1904 – 1908 sa stala profesorkou antropológie na Pedagogickom inštitúte Univerzity v Ríme, kde prednášala o dejinách antropológie z hľadiska jej praktického využitia v pedagogike. Snažila sa položiť základy pre rozsiahlu pedagogickú reformu v školách.

Dňa 6. januára 1907 sa stala riaditeľkou školy Casa dei Bambini, ktorá bola otvorená pre deti vo veku 3-6 rokov pre približne 50-60 detí z nízkopríjmových rodín v San Lorenzo pri Ríme. Maria Montessori dostala jednu veľkú miestnosť a jednu pomocnú vychovávateľku, ktorej zverovala starostlivosť o deti vo svojej neprítomnosti. Ponúkla deťom činnosti z praktického života (starostlivosť o seba, starostlivosť o okolie, jednoduché cvičenia na rozvoj jemnej motoriky) a aktivity so senzorickými materiálmi použitými pri práci s postihnutými deťmi. Vychovávateľka dostala inštrukcie, aby deti nerušila a nechala ich pracovať podľa vlastného výberu. Deti mali k dispozícii aj klasické hračky, farebné papiere a ceruzky. Výsledky boli prekvapivé aj pre samotnú M. Montessori. S deťmi, ktoré navštevovali zariadenie, sa stala zázračná premena: deti pred tým mrzuté, apatické alebo rebelantské, neposlušné a deštruktívne sa po nejakom čase upokojili, začali sa zaujímať o ponúkanú činnosť, hračky a kreslenie postupne strácali pre ne príťažlivosť. S nezvyčajným zaujatím opakovali činnosť niekoľkokrát za sebou, potom pomôcku odniesli na miesto. Ako sa prehlbovala ich sústredenosť, začalo sa meniť aj ich sociálne správanie, stali sa družné a priateľsky naladené. Rozvíjala sa ich osobnosť, začali prejavovať mimoriadne chápanie, aktivitu, trpezlivosť, vytrvalosť, poriadkumilovnosť, sebadôveru, boli šťastné a pokojné. Nebolo to však “učenie”, čo pôsobilo takú zmenu. V prostredí, v ktorom sa slobodne rozvíjal ich duch, začali sa prejavovať ich prirodzené charakteristiky. Maria Montessori objavila, že edukácia nie je niečo, čo robí učiteľ, ale je to prirodzený proces, ktorý sa spontánne rozvíja v každej ľudskej bytosti. Dieťa sa na neučí počúvaním učiteľa, ale prostredníctvom aktívnej skúsenosti, v priebehu ktorej pôsobí na svoje okolie. Individuálna aktivita je faktorom, ktorý stimuluje a vytvára rozvoj.
Dňa 7. apríla 1907 otvorili druhú školu Casa dei Bambini. V roku 1911 sa Maria Montessori vzdala lekárskej praxe a venuje sa výlučne šíreniu svojej metódy, ktorá bola zavedená na talianskych a švajčiarskych národných školách, neskôr bola jej metóda praktizovaná v školách anglických a argentínskych. V Paríži, New Yorku a Bostone boli otvorené “Modelové školy”.

V r. 1912 usporiadala v Ríme 1. medzinárodný vzdelávací kurz pre učiteľov a vychovávateľov.

V roku 1913 uskutočnila svoju prvú cestu do USA, kde s veľkým úspechom prednášala o princípoch a cieľoch svojho výchovného systému. V tom istom roku Alexander Graham Bell a jeho žena založili Montessori vzdelávaciu spoločnosť vo Washingtone, D.C. Ďalšími osobnosťami, ktoré v USA podporovali jej pedagogiku bol Thomas Edison a Helen Keller.

Na pozvanie španielskej vlády odišla v roku 1917 do Španielska, aby otvorila výskumný inštitút. V nasledujúcich rokoch žila v Španielsku, kde bolo v priebehu jej 20-ročného pobytu otvorených mnoho materských škôl. Ďalší rozvoj Montessori pedagogiky v tejto krajine prerušila občianska vojna.

V roku 1919 viedla sériu vzdelávacích kurzov v Londýne.
V roku 1922 bola vymenovaná za školskú inšpektorku v Taliansku.

V roku 1929 spolu so synom založila Medzinárodnú asociáciu Montessori (AMI) s cieľom zachovania integrity svojej celoživotnej práce a zabezpečenia jej pokračovania aj po jej smrti. Úlohou AMI je nielen organizovanie kurzov, ale aj prepojenie rôznych Montessori škôl na celom svete, riadenie spolupráce nadnárodných združení Montessori, šírenie Montessoriovských myšlienok a informácií o aktivitách hnutia a zároveň ochrana autorských práv na publikovanie kníh a výrobu učebných pomôcok. Do roku 1935 pôsobila táto spoločnosť v Berlíne, potom bola premiestnená až do roku 1945 do Londýna. Jej dnešné sídlo je v Amsterdame.

V rokoch medzi vojnami sa myšlienky Dr. Montessori rýchlo šírili do Anglicka, Belgicka, Holandska, Rakúska a Škandinávie. Bolo založených mnoho montessoriovských národných spoločností a školských zariadení. V Holandsku existovali prvé šesťročné školy už v roku 1919 a v Nemecku bola otvorená prvá škola tohto typu v Jene v r. 1924.
Z dôvodu svojej opozície voči Mussolliniho fašistickému režimu, musela M. Montessori v roku 1934 opustiť Taliansko a odcestovala do Barcelony. Počas španielskej občianskej vojny sa jej podarilo aj s rodinou presťahovať do Holandska, kde už jej metódou pracovalo takmer 200 škôl.

V roku 1931 sa Maria Montessori stretla v Londýne s Mahátmá Gándhím. Toto stretnutie inspirovalo Ghándího návštevu Montessori škôl v Ríme na jeho spiatočnej ceste z Európy do Indie. Prax Montessori pedagogiky na Ghándího hlboko zapôsobila a veľký duchovný vodca prejavil záujem o jej uvedenie do Indie. V roku 1939 odišla spolu so synom do Indie, kde ju zastihol začiatok vojny. V tej dobe tam pôsobilo silne montessoriovsky orientované hnutie. M. Montessori v priebehu 7 rokov uskutočnila 16 vzdelávacích kurzov.

Počas vojny bola činnosť Montessori škôl a združení v Európe utlmená a niekde aj ukončená. V Taliansku zatvorili Montessori školy, V Rakúsku a Nemecku pálili verejne jej knihy.

V roku 1946 sa M. Montessori vrátila z Indie. V ďalších rokoch podnikla cestu na Ceylon, uskutočila kurz v Pákistáne.

V roku 1950 sa vrátila natrvalo do Európy. Naposledy vo svojom živote navštívila svoju vlasť a rodné mesto.

V roku 1951 viedla svoj posledný vzdelávací kurz v meste Insbruck.

Za svoju celoživotnú humanisticky orientovanú prácu bola trikrát nominovaná na Nobelovu cenu mieru.

Maria Montessori zomrela 6. mája 1952 v holandskej dedinke Nordwijk–aan–Zee, kde bola podľa svojho priania pochovaná pri tamojšom katolíckom kostole.

 

Presnú časovú líniu Marie Montessori nájdete na doleuvedenej web stránke:

www.nidobcn.com/maria-montessoris-timeline/

 

 

Leave a Reply